Jdi na obsah Jdi na menu
 


Môj príbeh

31. 3. 2010

                   Cesta ku koňom

         Už od ,malička milujem kone. Sú to veľmi pekné tvory. Neviem čím ma priťahujú. Asi to bude ich krásou a ušľachtilosťou. Som nimy posadnutá.

         Ako maličká som jazdievala na poníkoch, väčšinou to bolo v cirkusoch alebo ne rôznych pútiach / podujatiach. Keď som mala 8 rokov, už ma nebavili nudné jazdy na poníkoch. Túžila som po poriadnej jazde na veľkom koni, cválať a klusať po lúkach. A tak som sa ako prvý krát na veľkého koňa vybrala do Lietavy ( Bábkova ). Mali tam nádherného slovenského teplokrvníka hnedej farby. Volal sa na písmeno D ale už si celé jeho meno nepamätám. Dlho potom som nejazdila až v 9 rokoch som sa vybrala do Oškerdy a jazdila som na krásnom valachovi Dollárovi, ktorý bol bielej farby. Bola som na vychádzke celú hodinu. To bola vtedy moja najdlhšia jazda na koni. Mali tam aj ďalšie kone Sunnyho, Lorda atď.. No to mi aj tak nestačilo. Bola som rada ale stále to nebolo ono. Chcela som vedieť sama ovládať koňa, sama jazdila a sama sa starala o koňa. V 10 prišla moja chvíľa. Babka sa dozvedela o farme v Žilinskej Lehote. Farma sa volala farma Kortina. Kone sa mi tam veľmi páčili. Keď som tam bola 1 krát jazdila som na kobylke Fleur D Ann - bývalej dostiháčke. Prvý krát som klusala. Bol to pre mňa neuveriteľný zážitok. Potom som objavila kobylku Eriku, ktorá sa mi zapáčila ešte viac. Bola síce lenivá ale na pohľad veľmi milá kobylka, s veľkými hnedými očkami. Jazdila som na nej rok. Vlastne som sa na nej naučila jazdiť. Bola veľmi milá a mala som ju veľmi rada. Až mi ju jedného dňa odviezli....boli to strašné chvíle....každý deň som za ňou plakala...aj keď mi ju odviezli niekde kde ja nemôžem, stále ostala v mojom srdci a stále ju mám rada. Po mesiaci som sa vybrala na farmu do Bytčice, kde majú nádherných koní ako napr. Kimmo, Daro, Fanta, Theba, Inkas Boy, a mnoho iných. No najviac ma okúzlil nádherný shagya - arab Urkub. Je to veľmi milý koník ktorého som si už v prvý deň obľúbila, ako svojho. Do Bytčice chodím dodnes a veľmi sa mi to tam páči.

       Jazdím už od malička a chcem v tom pokračovať aj naďalej. Ako som už spomínala, kone sú ako choroba, ktorá sa nedá vyliečiť a nie sú proti nej žiadne lieky. Nikdy som si nemyslela, že to dotiahnem s koňmi až tak ďaleko. Ale v sny treba veriť a snažiť sa o ne bojovať J.