Jdi na obsah Jdi na menu
 


Priateľstvo, ktoré im nikto nevráti

       Bolo raz jedno dievča menom Veronika. Milovala kone nadovšetko.                                          Keď bola malá rodičia jej kúpili veľmi milého poníka. Volala ho Krpček, pretože bol veľmi malý. Ale ako roky plynuli, Veronika mala 13 a jej váha a veľkosť už nedovolila jazdiť na Krpčekovi. Na to, aby človek jazdil na poníkoch potrebuje vhodnú veľkosť a váhu. Pretože poníky sú menšie od veľkých koní a nemohli by odniesť takú váhu ako oni. Bolo jej to veľmi ľúto pretože ho vlastnila 7 rokov. Nevedela, čo s ním a tak jej rodičia povedali, že ho predajú. Veronika sa ho veľmi bála predať. Neustále si hovorila : ,, Čo ak pôjde do zlých rúk ? Čo ak ho budú týrať ?“. Ale nakoniec zistila, že jej najlepšia kamarátka si chce kúpiť poníka. A tak neváhala a ponúkla jej celkom lacnú cenu. Samozrejme jej kamarátka do brala a Veronika bola šťastná , že sa o Krpčeka dobre postará. O mesiac, na jej 14 narodeniny, jej rodičia kúpili kobylku arabského plnokrvníka. Veroniky bola veľmi šťastná. Nikdy si nemyslela, že sa raz bude starať o temperamentné plemeno. Kobyla mala 6 rokov, bola ryšavej farby a merala 150cm. Veronika však nevedela, aké meno kobylke má dať. Až jej prišlo na um meno Artemis. Prvé dni s ňou boli plné šantenia a i neposlušnosti. O tom, svedčí aj jej krásny vek plný elánu. Jazdilo sa jej na nej super ! Veľmi pekne poslúchala a ani raz si nezmyslela, že by niečo Veronike a jej rodine vyviedla. No vo výbehu si robila čo sa jej zachcelo. Vyhadzovala nohami, vzpierala sa a neustále erdžala. Veronika ju chcela dať pripustiť arabom. Netrvalo dlho a hneď sa jej ozvali záujemci. No nebola moc spokojná. Jeden arab bol vychudnutý a druhý sa jej nepáčil. Až jedného dňa sa ozval ten pravý. Nádherný šľachtený arab s obrovským temperamentom. Neváhala a okamžite zavolala majiteľovi. Dohodli sa kedy sa stretnú. Netrvalo dlho a kobyla bola pripustená. Kobylka bola šťastná a nevedela sa dočkať žriebäťa. Až v noci Veronika počula silné erdžanie. Pribehla ku kobylke, ktorá práve rodila. Rýchlo zavolala rodičov aby Artemis pomohli. Ale chúďa Artemis nebola dosť silná. Artemis sa snažila s posledných svojich síl. Až na posledný dych, žriebä bolo na svete. Bolo hnedej farby s čiernou hrivou a chvostom. Pochválili kobylku i žriebätko. Až keď sa pozreli na Artemis, kobylka bola mŕtva. Nebola dosť silná aby to prežila. Veronika veľmi plakala a i jej rodičia. Bolo im to veľmi ľúto. Veronika si stále vyčítala, prečo je dala pripúšťať. Jediné čo po nej ostalo, bolo jej žriebätko. Žriebä neustále hľadalo svoju mamičku i miesto, kde by sa mohla napiť materského mlieka. Veronika bola z toho až tak smutná, že zabudla dať malému žrebčekovi meno. Dala mu meno Aramis. Keďže nemal mamičku a materské mlieko, Veronika s rodinou hľadali nejakú milú kobylku, ktorá by darovala svoju lásku i mlieko opustenému žriebätku bez mamy. I sa taká kobylka našla. Bola to tiež kobyla araba. Aramis si na ňu zvykol a po pol roku sa už osamostatnil. Sám sa pásol a zvykol si na to žiť bez mamy. Mal už takmer rok a mlieko už nepotreboval. Arabskú kobylku teda vrátili späť majiteľovi. Veronike bolo stále smutno za Artemis ale pomáhal jej v tom Aramis. Aramisa si veľmi obľúbila. Každý deň sa o neho pekne starala a chodievala s ním na vazáku na vychádzky. Vlastne ani vazák nepotreboval. Spokojne si vykračoval vedľa Veroniky. Ale jeho povaha bola divoká. Bol temperamentný a niekedy aj agresívny. Na to si však Veronika zvykla a všetko išlo v pohode. Až na to, keď uvidel kobylu začal divieť a snažil sa Veroniku zhodiť. Keď videl žrebca, začal zúrivo erdžať a buď sa ho snažil predbehnúť, alebo aspoň ho kusnúť aby vedel, s kým má tu česť. Keď mal 2 roky, Veronika ho dala na výcvikové stredisko kde ho učili byť lepším a zvykať si na jazdenie so sedlom a uzdičkou. Ako dni utekali, z Aramisa sa stal skúsený kôň. Veronika bola rada, že môže konečne jazdiť na svojom žrebcovi. Vychádzky ale neboli niekedy príjemné. Aramis sa chcel silou mocou rozbehnúť alebo stavať sa na zadné. Veronika je však prísna a skúsená jazdkyňa a tak to Aramisovi nedovolila. Vedela si ho udržať a preto jej málokedy niečo vyvádzal. Až keď prišla jej sesternica. Ona je takisto veľká milovníčka koní ako Veronika. Tak ju Veronika posadila na Aramisa a povozila ju. Až keď Aramis zbadal na lúke kobylu. Rozbehol sa za ňou a Veronikinu sesternicu zhodil. No kobyla ktorá sa pásla sa zľakla a utiekla. Keď Aramis videl, že zmizla, vrátil sa späť k Veronike. Sesternica sa ho od tej chvíle bála a ani si ho nepohladkala. Samozrejme takéto veci si Aramis u Veroniky nedovolil. Ubehol rok a vtedy sa začalo naozajstné puto. Bolo leto a tak každé dni patrili iba Aramisovi a Veronike. Raz sa spolu vybrali kúpať sa do rieky. Bolo im super a poriadne sa vybláznili. Neskôr dala Aramisa do stajne, nech sa vysuší. Keď šla na prázdniny do Chorvátska, Aramisa chcela dať kamarátke nech sa o neho postará. Ona to prijala a tak sa Veronika silno rozlúčila s Aramisom. Keď bola preč, Aramis bol smutný. Nechcel jesť ani piť. Blížil i Veronikinej kamarátke. Prešlo 5 dní a Veronike volala kamarátka. Povedala, že Aramis veľmi schudol a robí každému zle. Veronika sa o neho začala báť a tak sa i s rodinou vrátila späť domov. Keď ho zbadala, bolo jej do plaču. Išla s ním ku zverolekárovi a on jej povedal, že mu nič nie je, len mu bolo veľmi smutno. A tak sa potvrdilo ich priateľstvo. Aramis kvôli svojej majiteľke nejedol ani nepil a tak sa zhoršil jeho stav. Keď už Veronika prišla, začal opäť jesť i piť. O nejaký čas i vrátil svoju váhu a nebol taký vychudnutý. Raz večer bolo veľmi teplo. Veronika si povedala, že ho nechá vo výbehu. No spravila zle. V noci počul erdžanie nejakého žrebca z vedľajšej stajne. Preskočil ohradu a už ho nebolo. Keď bežal po lese za žrebcom, chytili ho vlci a roztrhali ho na kusy. Ostal tam sám, ležať na zemi. Keď išla Veronika ráno sa pozrieť na Aramisa, vôbec ho nevidela a vo výbehu nebol. Povedala to rodičom a tak ho išli hľadať.  Pýtali sa vo vedľajšej stajni a hľadali aj na lúke. Nakoniec sa išli pozrieť do lesa. Zrazu Veronika zahľadela akoby niečo ležalo na zemi. Podišla ďalej a neverila vlastným očiam. Aramis tam ležal mŕtvy. Veronika sa k nemu posadila, hladkala ho a opäť si vyčítala, prečo ho vo výbehu nechala.

          Keď mala Veronika 17 už na neho iba spomínala a povedala : ,, To bolo kamarátstvo, ktoré mi nikto nevynahradí ani nevráti. Keď dospela kúpila si ďalšieho žrebca. Bol to brat Aramisa. On jej pomohol zabudnúť na zlé časy a stali sa z nich veľký kamaráti.